biela.tma

Neviete si ani predstaviť, aké som kedysi mávala depky. Stále som riešila, ľutovala sa, obávala sa, cítila sa ublížene, vyronila som hektolitre sĺz, myslím, že som raz mala aj sebadeštruktívne myšlienky. A možno aj dvakrát. Nemôžem poprieť svoju minulosť ani svoje ja, ktoré akosi bavilo umárať sa vlastnými problémami. A potom ma to zrazu prešlo. Neviem, ako k tomu došlo. Netuším, čo sa stalo. Čo sa vo mne zlomilo. Spätne sa snažím nájsť udalosť, ktorá ma viedla k tomu, že už nedokážem presedieť celé hodiny len so svojimi depresívnymi myšlienkami pri smutnej hudbe. Ale doteraz som na to neprišla. Mám však pár teórií, ktoré by tento jav vysvetľovali a jedna z nich je, že som proste... vyrástla. Necítim sa síce múdrejšie, ale čo ak.:D Nechcem, aby si niekto myslel, že teraz už nikdy nebývam smutná. Ale hej. Určite nie tak často, ale som. Mám taký prázdny pocit, ktorý by som strašne rada dostala zo seba preč. A niekedy sa aj bojím. Nemám strach z ničoho konkrétneho, len by som sa na chvíľu chcela ukryť v niečom náručí a cítiť sa bezpečne. Bohužiaľ, veľmi to nevychádza. A v takýchto situáciách prichádza na rad môj objavený optimizmus. Jednoducho a proste....Neriešim. Už to neviem. A je to fajn pocit. Som rada, že viem, že to bude všetko oookaaa. P.S.: Ale ak by ste vedeli o nejakom náruči, kde by som sa mohla z času na čas ukryť, dajte mi vedieť.:D